K zajakavosti sa dá postaviť rôznymi spôsobmi. Môžme ju považovať za vážnu poruchu, handicap, či nebodaj až chorobu, ktorá nás v živote stále obmedzuje a chceme sa jej zbaviť. Skúsime trénovať rôzne metódy, sledovať trendy v liečbe zajakavosti a dúfať, že táto neviem koľká technika či terapia mi už konečne zaberie. Najlepšie by bolo, keby fungovala ta nová zázračná pilulka, ktorú síce treba brať dlhodobo a určite nie je bez vedľajších príznakov, ale veď za mierny pokrok v plynulosti by zaručene stála. Ak nie pilulka, tak potom hypnóza, či iné mentálne cvičenia. To musí byť paráda zhypnotizovaný si plynulo pokecať… Každopádne je potrebný vytrvalý, pravidelný až doživotný tréning a hlavne nepoľaviť, nevzdať to a bojovať ďalej.
Ok, končím s iróniou. A idem na zajakavosť pozrieť z iného uhla. Zajakavosť sa dá nepresne definovať ako istá porucha (rečového spektra). Je to možno porucha, ale dá sa s ňou jazdiť! Dá sa s ňou jazdiť po dolinách, kopcoch, mestách, serpentínach. Dá sa pri nej pracovať, nadväzovať priateľstvá, ľúbiť, cestovať, rodiť deti, kochať sa prírodou, užívať si kultúru, umenie, sex, jedlo a iné pôžitky, športovať, usmievať sa, cítiť sa šťastný. Dá sa s ňou byt ukecaný a dokonca aj extrovert. Byt obľúbený a nikým nesúdený. Ani samým sebou.
Asi už viete, kam mierim. A možno si vravíte, že to sa ľahko hovorí tomu, kto sa vie aspoň nejako dohovoriť. Je to určite individuálne, ale moja plynulosť šla vždy dramaticky dolu vodou, keď som sa na ňu príliš zameriavala. Keď sa zajakavosť stala stredobodom môjho života. Kradla miesto v mojej mysli iným, krajším záležitostiam. Tým, ktoré som popísala o pár riadkov vyššie. Vtedy sa moje rozprávanie sústreďovalo na formu a nie obsah. Mojim prvoradým cieľom bolo povedať niečo plynule. Snažila som sa nezajakať a… samozrejme, nebola som zo seba schopná dostať ani len prvé písmeno. Však to dobre poznáte. Myslela som si, že druhí si všímajú iba moje zajakávanie. Zatiaľ čo oni chceli vedieť, čo im chcem povedať. Nie ako im to chcem povedať. Ich zaujímal obsah, nie forma. Ich zaujímali moje názory, zatiaľ čo mňa moja vlastná bariéra.
Aj ja som mala v živote obdobia, kedy som sa uzavrela do seba a kvôli zajakavosti sa obmedzovala v spoločenskej či pracovnej oblasti. A práve tieto obmedzenia mali negatívny efekt na moju reč. Čím viac som sa pred strašiakom zajakavosťou skrývala, tým častejšie ma chodil strašiť. A viete prečo? Nosila som ho v sebe.
Ľudia, nebláznite s celoživotným trénovaním a bojovaním. Snažte sa so strašiakom trošku skamarátiť a nalejte mu teplého čaju s medom. Určíte bude na Vás milší. :) Veď toľko rokov pravidelne trénovať nie sú schopní ani vrcholoví športovci. Treba si vytrénovať svaly, aby sme boli schopný ľahšie niesť kameň zajakavosti? Alebo ho môžme jednoducho pustiť z rúk. Nechcem tým povedať ani sľubovať, že ten kameň zrazu zmizne. On sa sem tam za Vami prikotúľa, ale Vy ho prekročíte a pôjdete ďalej. Ďalej si užívať iné stránky tohto krátkeho života. Veď kameňov sa ešte na ceste vyskytne veľa. A možno časom zistíte, že tento ani len nebol ten najväčší.
Nedávno som si uvedomila, že keby za mnou prišla zlatá rybka a ponúkla sa splniť mi tri želania, ktoré jej musím z voleja vymenovať, tak by tam plynulosť v reči ani nebola. Zajakavosť už v mojom živote nestojí na tom čestnom piedestáli ako kedysi. Prikotúľali sa aj iné kamene, či túžby, o ktorých odstránenie či splnenie by som rybku rada požiadala.
Teraz sa mi zdá, že kameň zajakavosti sa mi kedysi zdal byť taký obrovský, lebo som sa naň dívala príliš zblízka. Niekedy som ho až s lupou analyzovala, Úplný geológ bol zo mňa. Ležala som na zemi pred tým kameňom a on mi zastieral výhľad na cestu. Kamaráti, nechajte geológiu a naučte sa prekračovať kamene. A všímajte si výhľad okolo. Stojí za to. Šťastnú cestu. ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára