Väčšina balbutikov má však obdobia, kedy sú ich bloky miernejšie a ich reč je takmer podobná priemernému nebalbutikovi. Sme však aj tak stále v strehu, uvedomujeme si každé malé zaseknutie a v duchu si ho vyčítame. V týchto chvíľach je naším najväčším trápením naša vnútorná kritika, pretože navonok sme sa až takého vážneho prečinu určite nedopustili. Sme možno príliš perfekcionisti, alebo si naivne myslíme, že naše pozitívne obdobie by malo vyústiť do absolútnej plynulosti a hnevá nás, keď to tak nie je.
Uvediem jeden príklad, ktorý bol súčasťou istého zaujímavého článku o zajakavosti. Balbutik Američan v ňom hovorí o svojej poľskej kamarátke Oľge Peškovej, ktorá tiež žije v USA.
Oľga je úspešná vo svojom zamestnaní, pracuje vo veľkej firme a hovorí takmer úplne plynulou angličtinou. V tomto smere dosiahla Oľga svoj cieľ, a tým je - hovoriť dokonalou angličtinou. Ďalším z priateľov autora je pán Galetski, ktorý vlastní v meste reštauráciu. Emigroval do Ameriky už pred viacerými rokmi. Chodil na hodiny angličtiny pre cudzincov do jazykovej školy a po dosiahnutí základnej úrovne, tam prestal chodiť. Napriek tomu je však pán Galetski nesmierne spokojný so svojou angličtinou. Vedie svoj biznis v anglicky hovoriacej krajine, vie sa porozprávať so svojimi zákazníkmi a tí mu bez problémov rozumejú. A to je vlastne to, na čom mu záleží. 
Pán Galetski nepracuje ako hovorca verejnej spoločnosti, ani ako hlásateľ v rádiu. Nechcem tým povedať, že máme znížiť naše nároky, ale možno si realisticky zvážiť naše ciele a priority a byť so sebou trošku spokojnejší. Náš čas na tomto svete je prikrátky a naše životné šťastie máme v rukách my sami.