Jedným z dôvodov nedôvery k logopedickým terapiám je ich neúčinnosť. Aj keď v niektorých prípadoch sa dosiahne pozorovateľné zlepšenie reči v období terapie a krátko po nej, u drvivej väčšiny pacientov sa však ich reč po istom čase znova vráti do pôvodného stavu. Po pár rokoch im odporučia iného super logopéda s novým prístupom, a tak absolvujú ďalšiu terapiu, dosiahnu isté zlepšenie a po čase padnú znova do tej istej situácie. A to jednoducho preto, že zajakavosť u dospelého jedinca je zatiaľ nevyliečiteľná.
Druhým bodom kritiky logopédie v oblasti zajakavosti je základný logický prístup, ktorý spočíva už v samotnej definícii zajakavosti. Je vlastne zajakavosť neplynulosť reči? Ak by ňou bola, tak by sa asi dala logopedicky vyliečiť. Ak by ňou bola, tak by bol balbutik človekom, ktorý sa nevie plynulo verbálne vyjadrovať a musíme ho to naučiť. Cieľom logopédie by teda bolo – naučiť balbutika plynulej reči. Znie to celkom logicky, nie? No a tak by sme sa teda zamerali na dychové a hlasové cvičenia, ktoré by dopomohli balbutikovi dosiahnuť plynulý rečový prejav, ktorého nie je schopný. Fajn. Avšak má to jeden malý háčik. Nevie naozaj balbutik plynulo hovoriť? Nevie ako sa má pri reči dýchať a vyslovovať? Tak to sme teda na omyle! Balbutik hovorí úplne plynulo, keď rozpráva sám so sebou, keď je v miestnosti sám a nemá poslucháčov, keď spieva, keď sa rozpráva so zvieraťom či bábätkom a mnohokrát aj pri hre divadla, ak sa dokáže úplne vžiť do role postavy (rola nebalbutika). Je teda schopný plynulého rečového prejavu, dokáže správne dýchať a vyslovovať. A tu sa logopédia dostáva do slepej uličky. Pretože si uvedomíme, že vlastne nejde o samotnú reč ako takú, ale že ide o komunikačné situácie, v ktorých účinkujú iní dospelí ľudia, ktoré nám spôsobujú problémy s plynulosťou. A teda problém je asi niekde inde, a nie v tom, že nevieme správne dýchať a mäkko vyslovovať.
V mnohých krajinách sa hlavne kvôli týmto dôvodom postupne odsúva výskum a liečba zajakavosti dospievajúcich a dospelých z poľa logopédie a presúva sa do oblastí ako psychológia, neurológia, sociológia, či dokonca antropológia. Špecialisti z mnohých odborov sa teda snažia pozerať na tento jav zo širšieho uhla a všímať si po dlhých rokoch nielen neplynulosť reči ale aj samotného balbutika vo svete a jeho živote.
Nasledovne uvádzam niekoľko názorov zahraničných odborníkov:
- Zajakavosť nie je ukrytá v samotnom človeku či v jeho organizme, ale sa nachádza v komunikačnej situácii medzi osobami, ktoré sa jej zúčastňujú.
- Dá sa povedať, že zajakavosť vzniká skôr v myšlienkach balbutika než v jeho samotnej reči. Zajakavá reč je produktom istého druhu myslenia, ktorý sa vyznačuje nedostatkom sebadôvery vo svoju vlastnú reč. Inými slovami povedané, vierou balbutika v to, že sa zajaká.
- Zmenou postoja a myslenia môžeme dosiahnuť zmenu v konaní, ktoré je na neho viazané. A teda budeme môcť zmeniť správanie sa zajakavej reči na správanie sa plynulej, spontánnej (nekontrolovanej) reči.
Akonáhle sa zajakavosť stane pevnou súčasťou človeka, dedičné faktory strácajú svoju dôležitosť a vytvára sa takzvaný „vlastný obraz - presvedčenie balbutika“. Avšak keby balbutik zabudol na to, kým je, stratili by sa jeho rečové problémy.
Bloodstein
Táto teória má okrem iného možno aj súvislosť s vysvetlením, prečo sa herci balbutici pri hraní nezajakávajú.
Bloodstein ďalej vytvára prepojenie medzi biologicko-fyziologickou a psychologickou stránkou zajakavosti.
Presvedčenie balbutika ohľadom samého seba a svojej rečovej schopnosti spôsobuje nedobrovoľným, mimovoľným spôsobom skupinu zmien a modifikácií v periférnom nervovom systéme. Tieto zmeny sú nasledovne sprevádzané nervovo-svalovými disfunkciami, ktoré znemožňujú harmóniu reči.
Bloodstein
Naozajstná zajakavosť sa vyvinie po jej diagnóze a nie pred ňou, a teda je následkom samotnej diagnózy.
Wendell Johnson
Názorov, ktoré by sa dali uviesť je oveľa viac a v budúcich článkoch sa im budeme venovať.
Použité citáty boli vybrané z publikácie Antropológia zajakavosti od Cristóbala Loriente Zamoru