20. O BLOGU A O MNE

Po vyše piatich rokoch od založenia tohto blogu, ma zrazu napadlo niečo o ňom napísať. Nie je to možno najsprávnejšie načasované, ale lepšie neskoro ako nikdy. 

Ako sa to teda celé začalo?

Pred piatimi - šiestimi rokmi som dala výpoveď v jednej medzinárodnej firme v zahraničí, kde som mala celkom pekne začatú kariéru s výborným platom, aký už teraz na Slovensku možno nikdy nedosiahnem. Nadriadení boli s mojou prácou spokojní a keď som oznámila, že odchádzam, snažili sa ma udržať. Ja som bola z práce dosť vystresovaná, keďže išlo o môj prvý vážnejší job, práca ma viac vyčerpávala ako napĺňala a cítila som, že chcem od všetkého čím skôr uniknúť. Až tak, že sme s priateľom cudzincom prišli žiť na Slovensko do istej liptovskej dediny, kde sme mali z jedného okna výhľad na ovce a z druhého na kravy. Popri práci online na diaľku som sa rozhodla založiť blog o zajakavosti.

Zajakávam sa od štyroch rokov, chodila som celé detstvo a aj časť puberty k logopedičke, v zahraničí som tiež absolvovala integrovanú logopedicko-psychologickú terapiu, vyskúšala som viacero metód a v zahraničí prečítala niekoľko kníh o zajakavosti. Šokovalo ma, že na Slovensku bolo v tom čase publikované minimum informácií o danej téme a napadlo ma, že určite existujú ľudia, ktorí by sa radi niečo viac dozvedeli. Začala som teda písať a prekladať. Bavilo ma to a navyše som mala kopec voľného času. Po istej dobe menej spoločenského života než na aký som bývala zvyknutá, sa moja reč začala rapídne zhoršovať. Rozprávala som dosť málo, začínala strácať sebavedomie a cítila, že sa nepoberám tým správnym smerom. Keďže som mala veľa času a málo životných podnetov, zajakavosť sa udomácnila v mojej mysli a vyskakovala čoraz častejšie. 

Jedného dňa som pri návšteve rodnej Bratislavy aj zavítala na stretnutie svojpomocnej skupiny balbutikov, ktorého efekt na mňa niekedy v budúcnosti bližšie popíšem v samostatnom príspevku. Ale asi sa dovtípite, že ani tam som nenašla uspokojivé riešenie. To prišlo až po ďalšej radikálnej zmene môjho spôsobu života. Presťahovala som sa do Bratislavy, našla si menej stresujúcu administratívnu prácu v ďalšej medzinárodnej firme vyžadujúcu komunikáciu v troch jazykoch (viac písomnú ale niekedy aj ústnu) a začala naplno žiť. Viac

sa stretávať s kamarátmi, kolegami, rodinou, komunikovať v práci a inde, naplno sa ďalej venovať záľubám, ktoré som nikdy neopustila. Môj život začal naberať rýchlejšie aj keď nie príliš závratné tempo. A hlavne plynulé tempo. Aj v mojej reči. S novým životom sa mi vrátilo stratené sebavedomie. Deň bol zrazu krátky a zajakavosť nebola v prednej rade. Postupom času prišli ešte ďalšie životné zmeny a na blog mi neostával čas. Dokonca som sa mu takmer úmyselne vyhýbala, pretože mi pripomínal ťažké časy.

Pred troma rokmi ma skontaktovala Lenka. Chcela tiež písať o zajakovosti a zaujímala sa, či by aj ona mohla prispievať do tohto blogu, ktorý bol už dlhší čas uspaný v kóme. Potešila som sa a s radosťou jej zverila práva publikovania. Lenka prispela niekoľkými veľmi zaujímavými článkami. Ja som nevedela, či sa ešte niekedy k blogu vrátim. Nemala som už chuť študovať nové metódy, čítať psychologické analýzy a vŕtať sa ďalej v tejto téme. Bola som naďalej balbutičkou, ale nehanbila som sa za svoj stav a bola som spokojná so svojimi komunikačnými schopnosťami, ktoré mi umožňovali normálne žiť.

V tom čase založil aj Daniel svoju webovú stránku www.somplynuly.sk, na ktorej publikuje množstvo zaujímavých informácií, za ktoré mu istotne vďačí celá naša balbutická verejnosť. Ja som sa tiež veľmi potešila profesionálnej úrovni a vysokej kvalite jeho článkov. 

Ja osobne nie som zrovna správny príklad trénovania a snahy dosiahnutia plynulosti. Som skôr taký lenivý žiak, ktorý dostáva trojky, niekedy sa mu podarí dvojka alebo aj 1- a niekedy je hodný štvorečky. Ale chodí vysmiaty a zatiaľ ho zo školy nevyrazili. :)

No a nedávno ma napadlo, že tak, ako som pred piatimi rokmi riešila v jednom príspevku, že s akým stupňom plynulosti by bol balbutik spokojný, tak ten stupeň som zrazu dosiahla. A vyriešila som svoj rečový problém. 

Zrazu som si spomenula na malú Zuzanku (samú seba) z minulosti a aj na ostatných balbutikov, s ktorými som sa počas života stretla a dostala som chuť sa s nimi o tento pocit podeliť. Po dlhánskej dobe som otvorila tento blog a s prekvapením zistila, že ľudia mnohé moje články čítali a dokonca ku článku ZAJAKAVOSŤ (BALBUTIES) Z PSYCHO-SOCIÁLNEHO HĽADISKA mnoho ľudí prispelo v komentári svojim životným príbehom. V tej chvíli som si tiež uvedomila, že ja som ten svoj ešte ani nevyrozprávala. Akosi som sa vždy iba skrývala za všeobecné informácie, hanbila sa obnažiť svoje JA verejne a ani si nebola istá, či by vôbec niekoho zaujímalo. No ak ste sa už dočítali k tomuto riadku a nezaspali pritom, tak hádam áno. :)

A o čom budem teda ďalej písať? 

Nové metódy, terapie, lieky či iné informácie už vyhľadávať nebudem. Daniel aj Lenka sú v tom lepší a je to aj ich koníčkom. 

Ja som sa rozhodla dať blogu dušu. Voľne popísať život balbutika, ktorý už nemá pred sebou žiadne rečové ciele a nároky. Ktorý proste žije a rieši za pochodu dennodenné záležitosti, ktoré sú druhý deň nahradené novými a neanalyzované logopédom, psychológom, terapeutickou skupinou ani sebou samým. Nebudem len písať o sebe, ale aj o ľuďoch, ktorí ma inšpirovali a nevedomky mi pomohli vydať sa touto cestou. Ak Vás napadne nejaká súvislosť alebo budete chcieť vyjadriť svoj názor, budem veľmi rada. Ďakujem a teším sa na Vás.