Myslíme si, že
sme odlišní. Že nesieme ťarchu bremena tej neuveriteľne silnej závory, ktorá
nechce vypustiť naše slová zvnútra. Často si predstavujeme, akí sú iní ľudia. Tí nezajakaví. Ako im je ľahko
na svete, všade si rozkrikujú, čo len chcú.
My sme sa museli naučiť byť
trpezliví a vďační aj za minimum sebaprejavenia sa. Naša nevítaná
vlastnosť nás naučila skromnosti a pokore. Považujeme sa za citlivejších,
chápavejších, tolerantnejších. A sme nimi naozaj? Vieme si predstaviť
všetky iné bremená a závory, ktoré je schopná vymyslieť nevyspytateľná
príroda alebo samotný život? Nie sme jediní na svete obdarení akousi výnimočnosťou. Využime ju vo svoj prospech a pozastavme
sa rozmýšľať a pozorovať s otvorenými očami. Pozrime sa druhým smelo do
očí a neodvracajme pohľad v zahanbení nášho prejavu. Veď je tu aj ten druhý. On sa chce s nami
rozprávať. S nami ako s ľuďmi a nie so slovami, ktoré nešikovne
vyjadrujú myšlienky. Náš pohľad vyjadrí
viac. Dôveru a spojenie. Ochotu a záujem o toho druhého. Možno sa v jeho
očiach skrýva dôležitá prosba alebo aspoň radosť z prejavenej spoločnosti.
A my sme jej predsa hodní. Ako každý iný. Každý, čo sa pasuje so svojim
životom a vie si ho pritom vychutnať. S dokorán
pekné zamyslenie sa. pri tejto uvahe ma napadla jedna myslienka, ktoru sme vsetci zrejme uz poculi, ale mozno si este neuvedomili aka je pravdiva - ostatni nas vidia a vnimaju tak, ako sa vidime my sami., A to zvlášť platí pri zajakávaní. Ak my sami sa cítime nepohodlne a nervózne a uhýbame pohľadom, ĺudia, s ktorými hovoríme to budú cítiť tiež. Ak mi budeme mať radosť z rozprávania, ostatní nás budú tiež s radosťou počúvať.
OdpovedaťOdstrániť