 |
| John Harrison |
Z knihy Predefinovanie zajakávania (Redefening stuttering) od Johna
Harrisona.
Hawthornský efekt
Hawthornský efekt je jedným z dôležitých objektov
výskumov v oblasti psychológie. Pôvodný plán bol odsledovať vplyv
intenzity svetla na pracovnú výkonnosť. Dospeli však k prekvapivým výsledkom.
Pri zvyšovaní aj pri znižovaní intenzity svetla dochádzalo k zvýšenej
produktivite práce. Čiže intenzita svetla
nezohrávala úlohu. Ako neskôr zistili, zvýšenú produktivitu spôsobovalo
samotné pozorovanie a hodnotenie, zmenené vnútorné nastavenia. Šesť žien, ktoré boli vybrané na tento výskum
a boli sledované v špeciálnych podmienkach, mali zrazu pocit iného
prístupu od vedenia, boli súčasťou výskumu, čo im dávalo pocit
dôležitosti. Ich emócie boli pozitívne, mali
pozitívnu vieru v seba aj v management, pozitívne vnímanie danej
situácie, pozitívny prístup. Necitíli hnev a zlosť, čím redukovali fyziologické
negatívne reakcie a správanie.
Tento efekt sa dá aplikovať aj na rôzne rečové terapie. Rečová
neplynulosť sa na rôznych terapiách môže zlepšovať, pretože prístup terapeutov je iný ako v bežnom živote, prostredie pôsobí relaxujúco a nie
stresujúco, máme pozitívne naladenie.
Pri návrate späť však obyčajne väčšina skĺzne tam, kde boli predtým.
Pretože vnútorné nastavenia ostali nezmenené.
Zmena
predvolených nastavení
Predstavte si program z balíku Microsoft Office –
Word. Zakaždým keď ho otvoríte, má rovnaké predvolené nastavenia – automatické
nastavenie okrajov, fontu, veľkosti písma, zarovnania. Ak chceme, môžeme tieto
nastavenia zmeniť. Avšak keď dokument zatvoríme a opäť otvoríme,
nastavenia budú opäť rovnaké ako predtým. Prečo? Lebo sme ich neuložili ako predvolené.
Trvalá zmena v reči môže nastať iba vtedy, keď
trvalo zmeníme naše vnútorné predvolené nastavenia. Keď ako dieťa získame zlé návyky myslenia,
cítenia a reagovania a tie používame niekoľko rokov, stanú sa
automatické a podvedomé. Získame tak strach z rozprávania, strach z hodnotenia,
začneme sa príliš sústrediť na to, čo hovoríme, rozprávanie sa stane pre nás
stresujúcou záležitosťou. Ak si vizualizujeme strach z rozprávania, naše
telo to vyhodnotí ako hrozbu a spustí fyziologické reakcie ohrozenia. Uložíme si tak do podvedomia nastavenia pre
trvalé zajakávanie. Na vytvorenie nastavení pre plynulosť potrebujeme podobný
proces vytvárania zmien v navyknutých spôsoboch myslenia, cítenia
a reagovania a ich praktizovanie tak dlho, až sa nám uložia
v podvedomí ako predvolené.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára