1) Zajakavosť ako genetický problém. V súčasnosti sa považuje za opodstatnený vplyv dedičnosti a pohlavia na zajakavosť. Jedným z dôkazov je pomer 4 mužov k 1 žene s problémom zajakavosti. Taktiež sa objavujú zmienky o génoch súvisiacich s tvorbou reči (gén Speech1) a o súvislosti zajakavosti s chromozómom 12. U jednovaječných dvojčiat je 77 percentná pravdepodobnosť v zhode ku sklonu k zajakavosti, zatiaľ čo u dvojvaječných dvojčiat klesá toto percento na 33%.
2) Zajakavosť ako mozgová dysfunkcia. Aj keď zatiaľ neexistuje dostatočné množstvo vedeckých dôkazov, za jednu z príčin zajakavosti sa považuje rozdielnosť v činnosti mozgu a dominantnosť jednej hemisféry nad druhou.
3) Zajakavosť ako neuromuskulárny problém. Nadmerné napätie svalov v oblasti rečového aparátu u zajakávajúceho sa človeka podnietilo vznik tejto teórie, ktorá je však len čiastočne opodstatnená, pretože sa líši v závislosti od prípadu a situácie.
4) Zajakavosť ako problém vnímania. Osoba vníma oneskorene moment, v ktorom vyslovuje dané slovo alebo slabiku, a to dôsledkom narušenia sluchovej spätnej väzby, teda oneskoreného počutia samého seba.
5) Nesúlad v koordinácii zvukového, dychového a artikulačného systému.
6) Predmetom lingvistickej teórie je štúdium súvislosti medzi zajakavosťou a lingvistickými schopnosťami, ako napríklad úroveň syntaxu, gramatické chyby a podobne. Neprišlo sa ale k záveru, či tieto ťažkosti sú príčinou ale dôsledkom zajakavosti. Vzhľadom na množstvo spisovateľov, politikov či vedcov, ktorí sa zajakávali alebo sa zajakávajú, by sa skôr dalo povedať, že občasné znížené jazykovedné schopnosti zajakavého človeka v čisto ústnom prejave sú dôsledkom a nie príčinou zajakavosti. Môžu byť tiež spôsobené rýchlym hľadaním ľahšej slovnej alternatívy vyjadrenia sa, teda zámenou pre zajakavého problematických slov či viet za inšie, ľahšie vysloviteľné v danom momente.
Zajakavosť sa zdôvodňuje aj mnohými psychologickými teóriami:
7) Zajakavosť ako naučená, osvojená reakcia, ktorá sa postupne získava od prvých prejavov nesúvislosti reči, posilnených prehnanou pozornosťou okolia v momente, keď sa zajakavý snaží vyjadriť. Až sa nakoniec zajakavosť stane jediným spôsobom na vyslovenie slov a viet, a teda jedinou naučenou formou ústnej komunikácie.
8) Zajakavosť ako reakcia na úzkosť a stres. V začiatkoch zajakavosti sa okolie (rodičia, učitelia,...) snaží dieťa opravovať a požadovať od neho „správny“ prejav, čo dieťa vníma ako napomínanie za nesprávne správanie sa, a tak sa v ňom začne objavovať strach z rozprávania. Postupne sa zajakavá osoba začína vyhýbať situáciám, v ktorých sa vyžaduje ústny prejav. Aj keď táto teória vysvetľuje, prečo sa zajakávame viac v istých situáciách, nezdôvodňuje prečo sa občas zajakávame aj v situáciách, v ktorých nepociťujeme žiaden stres či úzkosť.
9) Zajakavosť pri istom charaktere osobnosti. Aj keď sa spomínajú rôzne vlastnosti, ktoré napomáhajú ku sklonu k zajakavosti, neexistuje zatiaľ presný popis charakteru, ktorý by bol viac náchylný na zajakavosť.
Bio-psycho-sociálny pohľad na zajakavosť popisuje kombináciu istých biologických, psychologických a sociálnych faktorov vplývajúcich na rozvoj plynulosti reči. A preto sa aj väčšina súčasných terapií spolieha na kombináciu logopedickej a psychologickej liečby.
Zdroje:
AUDIVOX_Instituto de la Tartamudez
Entendiendo la tartamudez, Félix Romo
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára